Moderná vákuová banka bola vynájdená škótskym vedcom Sirom Jamesom Dewarom v roku 1892. Počas výskumu skvapalňovania plynu-procesu vyžadujúceho nízke teploty-potreboval nádobu schopnú izolovať plyn od teploty okolia. Poveril sklárskeho technika menom Burger, aby vyfúkol dvojstennú-sklenenú nádobu; vnútorné povrchy boli potiahnuté striebrom (alebo ortuťou) a vzduch medzi stenami bol evakuovaný, aby sa vytvorilo vákuum. Táto nádoba, známa ako „Dewarova banka“, dokáže udržať teplotu svojho obsahu -či už horúcu alebo studenú- po dlhšiu dobu. Pretože tieto banky sa primárne používajú v domácnostiach na udržiavanie horúcej vody, bežne sa označujú ako „teplovodné banky“ alebo termosky.
Konštrukcia vákuovej banky je pomerne jednoduchá. Jeho jadrom je dvojitá-sklenená vložka; priestor medzi stenami je evakuovaný, aby sa vytvorilo vákuum a potiahnutý striebrom alebo hliníkom. Vákuum zabraňuje prenosu tepla konvekciou, zatiaľ čo samotné sklo je zlým vodičom tepla; strieborný povlak odráža sálavé teplo späť do nádoby. K prenosu tepla dochádza predovšetkým tromi mechanizmami: vedením, prúdením a žiarením. Vákuum medzi stenami eliminuje molekuly vzduchu, čím blokuje vedenie tepla aj konvekciu. Pridaním reflexného povlaku na vnútorné steny, aby sa minimalizovalo vyžarovanie tepla, sa vytvorí vysoko účinný, no zároveň lacný tepelný kontajner. Naopak, keď banka pojme studené tekutiny, zabraňuje vyžarovaniu vonkajšieho tepla do vnútra. Zátka je zvyčajne vyrobená z korku alebo plastu-materiálov, ktoré sú zlými vodičmi tepla.
